Pochádzam z nešťastného manželstva spolu s o tri roky staršou sestrou. Ako malý som bol stále mamičkin miláčik a mohol som viac ako sestra. Tá mi dláždila cestu pubertou a pretrpela si to, čo som ja už nemusel. Úprimne jej ďakujem. Mal som ľahšie dospievanie ako ona, jedným smerom. Ten druhý smer mieri na otcovu hlavu. Každú sobotu sme sa s nim vídali.
Keďže videl a cítil, že ako mladší súrodenec som zvýhodňovaný, rozhodol sa to riešiť zvýhodňovaním dievčenskej polovičke svojho potomstva. Neviete si ani predstaviť, ako ma to ničilo. Bol som dostatočne inteligentný na to, aby som videl, že otcovi ide o zahojenie sestriných rán, ktoré spôsobovala výchova matky. On však chcel byť viac ako rodič. Nedokázal už pre nás nahradiť chýbajúci vzor, chcel byť kamarát.
Vychádzali sme spolu geniálne. Jemu vďačím za to, že som pri mame nestratil zdravý rozum a schémy jej výchovy boli okresávané otcovými názormi na jej výchovu. Všetko bolo skvelé, miloval som soboty. Každý týždeň som sa tešil na deň keď vypadnem z toho rodinného dusna a nadýcham sa čerstvého vzduchu v druhej domácnosti.
Roky plynuli, sestra začala chodiť na vysokú školu a čo sa jej zjavilo na očiach otecko splnil. Ak sa niečo zjavilo na mojich očiach a presný protiklad na očiach jeho dcéry, bolo podľa nej. Nevadilo. Ja som bol rozmaznaný z domu a nikdy som nešiel za svojimi cieľmi cez mŕtvoly.
Problém nastal keď začal otec nosievať sestru na internát. Ak bola doma vozieval ju, požičiaval jej auto, učil ju jazdiť. Priznávam sa, začal som závidieť. Ale aj tak som dobre vedel, že doma sa karta obráti na stranu a obaja súrodenci budeme mať čo sa nám žiada. Naša mama s tým nikdy nemala problém.
Ale zrazu som si uvedomil, že otec už nie je niekde v strede, kde by rodič mal byť, ale objíma moju sestru okolo pliec a ja som sám. Ako úplne bežné som považoval nadávky zo sestrinej strany. Debil, dilino, dement, kretén, to všetko som bol a to všetko bol asi každý brat. Horšie je keď vzťah vášho otca a sestry prerastie do stavu, keď vás týmito slovami nenazýva len sestra, ale aj vlastný otec.
Nepoznám nechutnejší pocit, ako keď z úst môjho otca začalo pravidelne znieť: "Ty dilino, ty dement," a všetky slová, ktoré používala aj moja sestra. Nehovoril to v citovo vypätých situáciách, keď som ho naštval. Hovoril to keď sme sedeli za stolom, obedovali a so sestrou ma vášnivo ohovárali pred vlastnými očami. Je nemožné opísať moje pocity, zloba, hnev, agresia, chuť napľuť im do tváre a buchnúť dverami... Znenávidel som vlastného otca. Viem, že to nemyslel úplne vážne, ale pri takýchto slovách nejde o hlbší zmysel.
Otca som už nevídal tak často a už nikdy som sa s nim neporozprával ako otec so synom ani ako muž s mužom...
Myslím, že to bolo v správny okamih. V spomienkach mi zostal zapísaný ako človek, ktorý ma veľa veciam priučil a po jeho prvej a obrovskej chybe som mu už nedal šancu všetko napraviť. Nevadí. Je to iba zrnko piesku na púšti, ktorá mi zničila detstvo a otec je jeden z tých, ktorí mi pomohli ňou prejsť.
Prosím vás rodičia: Nikdy nenadávajte svojim deťom. Ak sa vám to náhodou stane ospravedlňte sa im. Nie je nič odpornejšie, ako keď nadávate tomu, čo ste sami stvorili, vychovali a iba kvôli vám je také aké je a robí to, za čo mu nadávate!